Čo bolo impulzom vášho vstupu do duchovnej služby?

To si už presne nepamätám, ale viem, že vždy sa mi kňazský život páčil. Niekedy si ľudia volia povolanie vďaka vzorom, ktoré im imponovali. To som zažil aj ja. Mal som šťastie stretnúť kňaza, ktorý mi životom a spôsobom práce zaimponoval a tak som si povedal, že také niečo by som aj ja rád v živote robil. Bol to človek, ktorý rád komunikoval s ľuďmi, slúžil im, to ma oslovilo a rozhodol som sa pre túto službu. Mnohí hovoria, že najťažšia práca je s ľuďmi, povedal som si, že ľuďom by som chcel takýmto spôsobom slúžiť, nadchýnala ma možnosť sprostredkúvať pekné ideály a hlboké pravdy, a to ma presvedčilo. Dostal som možnosť ponúknuť ľuďom niečo iné, ako sa im bežne ponúka.

V tom čase asi aj nebezpečné...

Áno, bolo to trochu adrenalínové, v tom čase boli však aj iné činnosti rizikové. Nemyslím si však, že išlo o hrdinstvo, ak si niekto vybral práve kňazské povolanie. Mnohí boli ochotní zobrať na seba riziká, aby si realizovali ciele, plány a ideály.

Kedy ste boli vysvätený?

V roku 1974, v Bratislave, v Dóme sv. Martina.

Aké  pôsobiská už máte za sebou?

Rusovce sú už mojím desiatym miestom pôsobenia. Začínal som v Štúrove/Parkani – tu som zažil národnostnú rôznorodosť, čo dodávalo mestu zvláštny kolorit. Je zaujímavé, že aj v Rusovciach žije niekoľko národností... Nevedno, či toto miesto nebude moje posledné (smiech), celkom sa teším, že opäť pôsobím v takomto miešanom a variabilnom prostredí.  

Akým  životným krédom sa riadite, ktorá stať v Svätom písme k vám najviac prehovorila?

V Sv. písme je mnoho mimoriadne pekných miest, páči sa mi myšlienka apoštola Pavla – keby ste čokoľvek robili, ak to nie je s dobrotou a láskou, tak to zaveľa nestojí – myslím si, že je to téza aktuálna pre každého, pretože nech robíme čokoľvek, ak to nerobíme s dobrotou a úctou v ľudských vzťahoch, tak to naozaj za veľa nestojí. Myslím si, že veľký zmysel má aj myšlienka, že tak ako Pán Boh vstúpil do tohto sveta v spôsobe svojho syna, ktorý prišiel medzi nás, tak aj my máme so svoju vierou a pravdou vstupovať do problémov a starostí tohto sveta, číže nemali by sme si svoju vieru nechávať pre seba –  to sa mi páči  a to sa tiež snažím robiť.  Niektorí to vítajú, iní takýto prístup nemajú radi. Prečo by sa však veľká pravda nemala stať súčasťou života duchovného, spoločenského, rodinného, politického? Na to máme jednu peknú tézu z evanjelia: Pán Ježiš povedal: – Načo je kvas, keby sme ho nedali do cesta? –, načo je potom celé kresťanstvo, keby sme s ním nechceli nainfikovať život človeka na tejto našej hviezde?

Čo očakávate od duchovnej služby tu v Rusovciach?

Zistil som, že som tu tak trochu na začiatku. Kostol síce mame pekný, historický, ale všetko ostatné pre pastoračnú a farskú činnosť nám chýba. Chýbajú nám priestory, nejaké miesto, kde by sme sa mohli stretávať, chýba nám aj živé radostné optimistické solidárne a veselé spoločenstvo veriacich, ktoré je základom každej životaschopnej farnosti. Dúfam, že sa nám živé jadro farnosti spoločnými silami nejako podarí vybudovať. Verím, že ľudia dobrej vôle, ľudia, ktorí radi rozmýšľajú, ľudia, ktorí inklinujú k hlbším pravdám a cítia zodpovednosť za tento svet, nájdu cestu jeden k druhému a dokážu sa vzájomne osloviť. Verím, že ľudia dobrej vôle nájdu tu v Rusovciach pozvanie na spoločnú komunikáciu. Dúfam, že Rusovčania, či už mladí alebo starí, nepohrdnú, keď ich pozveme na spoločnú kávu a spoločnú reč. Veď dobré spoločenstvo sýtené Božími pravdami sa posilňuje.

Za rozhovor ďakuje

Henrieta Hrubá