Zhruba od roku 1965 organizoval
fašiangovú zábavu Michal Klein, ktorý býva v dedine dodnes. Ako
nám priznal, v časoch
hlbokého komunizmu nebolo vždy jednoduché
usporiadať spoločenskú akciu pre celú dedinu, no napriek tomu to
vydržal robiť celých tridsaťpäť rokov. „Fašiangový pochod
som často financoval z vlastných peňazí, čo manželka samozrejme
nemohla vedieť. Všetko som si vybavoval sám. Najskôr som ale vždy
musel požiadať na MNV o povolenie robiť túto veľkú zábavu,"
zaspomínal na staré dobré časy pán Klein, ktorý síce tvrdí,
že išlo o skromnú akciu, avšak vo výbornej atmosfére, ktorá sa
s tou súčasnou vraj nedá porovnať.
Bábka ženy a muža
„Voľakedy sa nemohol hocikto obliecť
do masky. To mohli iba dedinčania, ktorých sme zobrali do sprievodu.
Potom sme to dokonca robili tak, že každý kto chcel byť
súčasťou pochodu, musel najskôr zaplatiť päťdesiat korún. Jedine z
vyzbieranej sumy som totiž mohol vyplatiť hudobníkov," priblížil
pán Klein financovanie hodov, ktoré sa v Rusovciach konali vždy v
utorok pred popolcovou stredou. Začiatok pochodu bol tradične okolo
štvrtej hodiny poobede, kedy už boli všetky dedi doma zo škôl a
ich rodičia z práce. Členovia sprievodu sa prezliekli do masiek,
ktoré pripomínali divé ženy či strigy a z Kovácsovej ulice
vyrazili naprieč celou dedinou. „Masky som vždy musel kúpiť.
Handry som zase zobral svojej žene, alebo babke. Dodnes si však
myslím, že naše prestrojenia boli na tie časy veľmi pekné,"
pokračoval obyvateľ Rusoviec, ktorý zaviedol tradíciu v podobe dvoch bábok
v ľudskej veľkosti. Tie sa ťahali za konským povozom. „Akože
ide o manželský pár, ktorý je pripevnený na staré drevené
koleso a to keď sa ťahá, tak sa bábky krútia," popísal bývalý
organizátor súčasť dnes už zaužívanej fašiangovej tradície u nás.
S pomocou hasičov
„Na sprievod sa vždy čakalo.
Medzitým na stromoch už viseli klobásy, ktoré potom účastníci
sprievodu dostávali ako výslužku," potvrdil slová Miška Kleina
predseda Dobrovoľného hasičského zboru Rusovce, pán Viktor
Chalás. Prestrojení Rusovčania mali za úlohu chodiť po domoch,
kde vinšovali peknú jar, prípadne vyšibali gazdinky, aby im práca
išla od ruky aj naďalej. A za toto predstavenie brali podarúnky v
podobe mäsa, koláčov či alkoholu. Zavŕšením dňa bola veselica
so živou hudbou, počas ktorej sa výslužky spravodlivo
rozdeľovali. Veselica sa zvykla konať v niektorej z tunajších
krčiem či spoločenských miestností a končila až nadránom.
„Prvé zábavy sa konali ešte v priestoroch starej Maďarskej
školy. Neskôr v kulturáku," uzavrel svoje rozprávanie pán
Klein, ktorý fašiangy zo zdravotných dôvodov neorganizuje už
zhruba desať rokov, no vďaka svojim bohatým skúsenostiam pomáhal
s usporadúvaním posledných ročníkov tunajším hasičom.
„Snažíme sa dodržiavať tradície aspoň v tom, aby boli ľudia
odetí do masiek. Ale kedysi predsa len tie fašiangy bývali o inom.
Posledné roky sme spolupracovali so strednou generáciou, lenže na
nich sme sa nemohli spoľahnúť. Preto sme začali chodiť už len s
malými deťmi zo školy, z Občianskeho združenia Kukulienka a
najmä s našimi najmladšími požiarnikmi," dodal dobrovoľný
hasič. „Naša novodobá verzia fašiangov už nie je zďaleka
taká rozsiahla ako v minulosti. Uplynulé roky sme namiesto konského
záprahu využívali auto, živú kapelu nahradila kazeta v rádiu a
tiež trasa, ktorou sme chodili bola značne skrátená. Navyše,
celé fašiangy trvali iba pár hodín, potom sa deti rozišli domov
a večerná zábava sa nekonala žiadna," povzdychol si pán
Chalás, ktorý by bol rád, keby sa niekdajšia verzia fašiangov
jedného dňa opäť obnovila.
Historické fotografie z fašiangových pochodov nájdete v galérii:
Pridať komentár k článku