V Rusovciach sa voľakedy takmer všetci rozprávali po nemecky. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Rusovce stali súčasťou Maďarska, keďže rusovský kaštieľ patril maďarskému grófovi Lonaymu. Po veľkých zmenách po 2. svetovej vojne Rusovce pripadli Česko-Slovensku. Novú úradnú reč – slovenčinu – domáce obyvateľstvo vtedy neovládalo.

Napriek tejto pohnutej histórii si dnes ľudia rôznych národností žijú vedľa seba pokojne. O rodine Jozefa Löfflera sa dá povedať, že je to pravá rusovská rodina. Löfflerovci majú rakúskych predkov, rozprávali sa v rodine vždy dvojjazyčne – nemecky a maďarsky, v súčasnosti komunikujú už trojjazyčne. Rozprávali sme sa so starým otcom – stolárom Jozefom Löfflerom, s jeho synom, tiež stolárom Jozefom Löfflerom, a pri rozhovore nám asistoval najmladší Jožko Löffler, ktorý tiež možno bude stolár.

Pán Löffler, pochádzate z nemecky hovoriacej rodiny, so synom sa rozprávate maďarsky a so slovenskými priateľmi slovensky. Ako a kedy ste sa naučili všetky tieto reči?

Jozef Löffler st.: Pred vojnou som chodil do nemeckej školy. Rusovce síce patrili vtedy do Maďarska, ale bolo tu 80 % nemecky hovoriaceho obyvateľstva a preto tu bola aj nemecká škola. Po vojne nemecké školy zrušili a ja som musel ísť do maďarskej školy. Dali ma znova do prvej triedy, pretože maďarsky som nevedel. V 1947 pripadli Rusovce, Jarovce a Čunovo Česko-Slovensku a ja som znova začal chodiť do novej školy – do slovenskej. Slovensky som sa naučil až tam.

Po roku 1947 sa v Česko-Slovensku prestala úradne používať nemčina. Ako si vtedy počínal váš otec, ktorý rozprával len nemecky?

Môj otec to mal ťažšie. Ja som bol dieťa a novú reč som sa ľahko naučil. On bol už vtedy starší, dobre po slovensky sa nenaučil nikdy.

Odkiaľ pochádza rodina Löfflerovcov?

Z Rakúska, z Burgenlandu. Löfflerovci sem prišli už veľmi, veľmi dávno. Najstaršia pamiatka, ktorú o našej rodine v Rusovciach máme, je kríž zo starého pomníka. Je z roku 1847 a je na ňom meno Katarina Löfflerin.

Máte ešte dnes rodinu v Burgenlande?

Áno, jedna z dedkových sestier sa vydala do Edestalu. Vtedy tu nebola žiadna hranica, nebolo to nič mimoriadne.

V 1947 sa hranice uzavreli a nastali mnohé politické zmeny. Ako ste ich pociťovali?

Hovorili o nás ako o „kuľakoch“, politicky nezodpovedných. Vždy sme udržiavali kontakt s našimi rodinami v Rakúsku, písali sme si. Keď som mal štrnásť rokov, vzali nám dom, kravy, kone, celé hospodárstvo a vysťahovali nás. Žili sme potom v Šamoríne.

Teraz žijete zase v Rusovciach, na mieste vášho rodičovského domu. Ako sa vám podarilo vrátiť?

Bolo to šťastie. Keď som sa v Šamoríne oženil, dom v Rusovciach sa uvoľnil a ja som sa mohol vrátiť. Tu som začal pracovať ako stolár a stolársku dielňu máme dodnes.

Našli ste v Rusovciach znovu svoj raj, je niečo, čo by ste Rusovciam želali?

Rusovce boli vždy veľkou dedinou. To sa pozná podľa kostola. Želám si, aby to tak zostalo. Je dobré, keď sa buduje nové, ale mal by sa zachovať pôvodný štýl Rusoviec. Vždy sme si tu žili a žijeme si ako veľká rodina. Keď sa hrajú v krčme karty a sme napríklad dvaja, rozprávame sa nemecky. Keď si prisadne tretí, prejdeme na maďarčinu a keď príde štvrtý,
začneme sa rozprávať slovensky. Vždy vyjdeme v ústrety tomu, kto ostatné reči neovláda. Želám si, aby Rusovce zostali takouto rodinou.

Syn pána Löfflera, Jozef Löffler mladší, pokračuje v otcových šľapajach. Už dlhé roky vedie stolársku dielňu, ktorú založil otec. Je známy ako aktivista v miestnom futbalovom zväze, osem rokov pol poslancom v miestnom zastupiteľstve a štyri roky zástupcom starostu. Má príjemnú manželku Silviu, ktorá si s nami zaspomínala na školské roky a na čaro rusovskej prírody v minulosti. Dve krásne deti - takmer trojročný Jožko a milá štvorročná Helenka, dotvárali kolorit rozhovoru. Helenka nám prezradila, že v ich dome je pokojne a nádherne, a veru, na návšteve u Löfflerovcov – tomu tak naozaj aj bolo... Jozef Löffler ml. nám o Rusovciach povedal:

„Narodil som sa tu, mám tu korene a nikdy by som z Rusoviec neodišiel.“

Dom, v ktorom žijete, ste postavili vy. Je to nový dom, jeho architektúra však korešponduje so starými rusovskými domami...

Chceli sme zachovať štýl nášho pôvodného domu. Starý dom bol už vo veľmi zlom stave, nebolo možné ho opraviť. Keď sme sta-
vali, našli sme základy všetkých domov, ktoré tu stáli predtým. Náš dom je už tretí v histórii na tomto pozemku.

Ako vidíte vzťahy medzi rôznymi národnosťami v Rusovciach?

Nikdy tu nebol žiadny národnostný problém. Ja sám mám maďarskú národnosť. V rodine sme sa vždy rozprávali maďarsky, nemčinu som počúval, keď sa doma rozprávali otec s dedom. Slovensky som sa naučil až od kamarátov v škole.

Blíži sa veľké rusovské výročie. Čo by ste Rusovciam želali do budúcnosti?

Aby si zachovali svoj dedinský ráz, aj napriek tomu, že sa toto územie raz určite prepojí s Petržalkou. Je veľmi správne, že plán s výstavbou panelákov na Balkánskej ulici nevyšiel. Želám Rusovciam, aby sa čoraz viac stmeľovali, Rusovčanom, aby si zachovávali dobré medziľudské vzťahy a udržiavali susedské vzťahy. A našim novým Rusovčanom, ktorí sa sem prisťahovali, prajem, aby sa im tu dobre žilo a aby sa zžili s našou obcou.

Henrieta Hrubá
a Andrea Hašková