„Po maturite na 11-ročnej strednej škole som nastúpila pracovať na bratislavskú hlavnú poštu a po krátkom čase som ako
vedúca prevzala našu miestnu pobočku v Rusovciach. Vtedy to bola ešte stará malá pošta, pracovali sme tam šiesti – dve
pri priehradkách a 3 doručovatelia (jeden pre Jarovce a Čunovo a dve pre Rusovce). Poštu som však nikdy nedoručovala,“
načrela do spomienok pani Babejová.
Na našej pošte pracovala od roku 1964 do 1997, keď z pozície vedúcej odišla do dôchodku. Ako hodnotí vývoj práce na pošte v jej
začiatkoch? „Začínali sme s kalkulačkou,ktorá mala na boku veľkú kľučku, tú sme museli zakaždým pokrútiť. To bolo ešte na prvej starej pošte. Keď sme sa presťahovali, mali sme už lepšie menšie kalkulačky na sčítavanie, no stále sme všetko zapisovali ručne, prípadne na písacom stroji. V podstate sa počas mojej práce veľa nezmenilo, zavedenie počítačov ma už nezastihlo.“ Za toľké roky na pošte sa toho muselo stať veľa... Aj veselého, no iste boli aj „perné“ chvíle, veď práca na pošte je nesmierne zodpovedná. Pani Babejová hovorí, že takmer všetko prebiehalo vždy podľa pravidiel, viedla skúsený kolektív, každý si plnil povinnosti. Predsa len si však s úsmevom spomína: „Raz sa nám pred Veľkou nocou stratilo celé vrece s poštou. Vtedy ešte poštu vozievali linkové autobusy, čiže spolupracovali s nami aj šoféri. Našťastie, išlo o obyčajné listové zásielky, najmä veľkonočné. Vrece sme nikde nenašli, až sa objavilo pred Vianocami... Stratené zásielky sa napriek meškaniu rozniesli adresátom. Odozvy boli úsmevné – v pamäti mám napríklad jednu paniu, ktorá tiež písala veľkonočný pozdrav, a tí, čo ho pred Vianocami dostali, sa zľakli, že ochorela, keď si takto pomýlila sviatky... Spomínam si aj na to, ako som vo fujavici v noci musela ísť s policajtmi kontrolovať snehom zaviatu poštu, lebo zaúradoval silný vietor a ich bezpečnostné zariadenie signalizovalo, že niečo nie je v poriadku. A nestalo sa to raz...“ Zvážnie, keď hovorí o veľkej zodpovednosti pri práci s peniazmi: „Vtedy sme na pošte pracovali aj s vkladmi občanov, neboli bankomaty atď. Denne sme museli robiť fi nančnú uzávierku, zodpovedali sme za fi nančnú hotovosť, nosili nám sem tržby z predajní a podobne. Nerada spomínam na leto 1968 – keď nás obsadili vojská, na niekoľko dní úplne uviazol chod pošty, vôbec od nás nebrali peniaze z tržieb. Mali sme plný trezor peňazí, už ich nebolo kam dávať. Autobus, ktorý prevážal aj peniaze, vtedy do Rusoviec vôbec nechceli pustiť. Vyriešilo sa to až o niekoľko dní.“ V rodine pani Babejovej ani jablká nepadli ďaleko od stromu: „Veru nie. Moja staršia dcéra pracuje na tunajšej pošte pri peňažnej priehradke a mladšia zasa v Poštovej banke.“ A či jej nie je smutno za poštou, veď tam strávila vyše tridsať rokov? „Spočiatku mi bolo smutno, no začala som podľa potreby pracovať na miestnom úrade, to trvalo asi dva roky. Teraz som už doma, no práce mám dosť... Žijem v dome s mladšou dcérou, spoločne sa staráme o domácnosť, pomáham s vnúčatami. Nedávno sa vydala vnučka, mladí bývajú u nás, takže je nás teraz v dome šesť. Máme aj veľkú záhradu, je sa o čo starať.“
Na záver mi nedalo neopýtať sa, ako sa jej žije v Rusovciach? Hoci by sa našlo všeličo, čo by sa žiadalo zlepšiť (napríklad regulovať veľkú frekvenciu áut na Balkánskej ulici neďaleko kaštieľa, kde pani Babejová býva, lebo prejsť tam cez cestu býva problém), za všetko hovoria jej slová: „Ja by som z Rusoviec nikdy neodišla...“

Za rozhovor ďakuje
Beata Vrzgulová