Braňo Molnár: „Ťažko povedať, či je fotografovanie mojím zamestnaním alebo mojím koníčkom. Jedno však viem s istotou. Akékoľvek iné zamestnanie musím vykonávať vo voľnej prírode. Je to určitý druh závislosti a som rád, že ju mám.”

Vyštudovali ste biológiu v kombinácii s telesnou výchovou, no stali ste sa úspešným slovenským fotografom. Ako ste sa dostali k fotografii?

Najskôr som sa venoval športu. Fotografovať som začal pred vyše 15 rokmi, keď som robil diplomovú prácu z biológie. Kúpil som si veľký teleobjektív a fotil som vtáctvo. Samozrejme, mal som sa veľa čo učiť. No fotografia ma chytila za srdce.

Fotografujete najmä živú prírodu a to je skutočne ťažké.

Áno, pretože človek sa v tom musí vyznať. Musí poznať biorytmus živočíchov, kde a kedy sa zdržiavajú, treba spoznať ich prostredie. A potom musíte veľmi dlho čakať na správny moment, takže potrebujete značnú dávku trpezlivosti. Keď je však človek pre niečo nadšený, tak čakanie vydrží.

Odkedy máte taký intenzívny vzťah k prírode?

Odmalička žijem v Rusovciach. Môj dedo býval pri čunovských jazerách, takže vďaka nemu som si prírodu zamiloval už od útleho detstva. Špeciálny vzťah mám k lužným lesom. Hory sú krásne, no Dunaj má tiež svoje čaro. Veľmi by ma mrzelo, keby sa pri jazerách v Rusovciach začalo stavať. Už aj tak je tam veľa špiny.

Fotografujete aj naše Tatry...

Fotím najmä v Nízkych Tatrách, pretože sú menej skomercionalizované a tak sa tam dá nájsť väčší pokoj. V Nízkych Tatrách načerpám úžasnú energiu. Na jeseň tu môžete vidieť krásne úkazy, najmä keď je inverzia. Keďže na horách veľa prší, musím často čakať na moment, ktorý chcem odfotografovať. Mám vyhliadnuté miesta, ktoré už poznám. Veľakrát tam prespím len v spacom vaku, aby som počkal na dobrý záber. Hory, to je krása, žijem tým. Niektorí sa naháňajú za frajerkami, a ja čakám na pekné počasie (smiech).

Čím sú pre vás Tatry výnimočné?

Priznám sa, že som im na chuť prišiel až po piatich rokoch fotografovania. Sú však krásne, tak ako aj celé Slovensko. Slováci chodia na dovolenky do zahraničia, a ani si neuvedomujú, aké skvosty majú doma. Veľakrát, keď som mal príležitosť ísť fotiť do zahraničia, napr. do Londýna, tak som to odmietol. Bola totiž jeseň, a vtedy sú naše Tatry najkrajšie.

Vie vás príroda ešte prekvapiť?

Určite áno, najmä zvieratá sú nevyspytateľné. Počul som od odborníkov na dropy, že tieto vtáky nikdy nepijú vodu. Ja som sa rozhodol, že ich odfotím. Dva mesiace som sedával v starej latríne pri Rusovciach a čakal som. Nakoniec prišli ku mne až na 5 metrov. Vtedy som ich aj videl piť. Žiaľ, odkedy poorali pole, dropy tam prestali hniezdiť.

Aké témy okrem prírody ešte fotografujete?

Začal som s fotením vtáctva na Dunaji. Potom som skúšal aj krajinku a makro. Ľudí som fotil len príležitostne. Zameriavam sa na ľudí, ktorí majú v sebe určitú iskru a morálne hodnoty. Nemám rád, ak sa ľudia na niečo hrajú. Teraz som sa dal na filmovanie prírody a športu. Zdenovi Vlachovi som pomáhal pri natáčaní viacerých prírodopisných filmov o Slovensku, v šere horských smrečín, Zrodená v lone Vulkánu, v ríši kamzíka tatranského, V pralesoch Karpát, tieto filmy získali ocenenia na festivaloch na Slovensku aj v Čechách.

Získali ste však aj množstvo iných ocenení....

Áno, veľmi ma teší, že som vyhral už dva ročníky po sebe v súťaži Hory a mesto. Teší ma však aj to, keď môžem robiť vlastné výstavy. Tých som mal asi desať, jedna bola aj v Rusovciach.

V čom je film iný ako fotografia?

Filmy sú čosi viac, majú dynamiku. Keď všetko pospájate dokopy, tak vám z toho vyjde akoby kniha. Je to však finančne veľmi náročné, pretože na takú nekomerčnú tému, akou je príroda, sa veľmi ťažko získavajú financie.

Čo by ste odkázali Rusovčanom?

Mohlo by tu byť viac kultúrnych aktivít, kde by sa ľudia mohli stretávať a vymieňať si nápady na zlepšenie života celej obce.

Diana Madejová