Hoci ste sa narodili na strednom Slovensku, považujete sa za Rusovčana. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Nazývam sa tunajším rodákom, hoci som sa narodil v Banskej Bystrici. Keď som mal tri roky, s rodičmi sme sa presťahovali do Rusoviec. Rusovce boli v tom čase dlho nedotknuté, pretože boli súčasťou pohraničného pásma. Cudzí ľudia sa do obce mohli dostať iba na priepustku. Vojaci kontrolovali každého Pri Janíkovom dvore. Čiže sme tu žili ako uzavretá komunita. Ľudia žili spolu pekne. Ako deti sme poznali čarovné zákutia. Najradšej sme sa hrávali v parku okolo kaštieľa.

Kde ste v Rusovciach bývali?

Rodičia sa po príchode do dediny nasťahovali do bývalého pivovaru. Bola to stará hospodárska budova, ktorá kedysi patrila ku kaštieľu a neskôr rodine Bartoličovcov. Mali sme tam aj „americkú chladničku“. Bola ňou oválna miestnosť, do ktorej sme v zime nanosili z Dunaja kusy ľadu a zakryli ich hrubou vrstvou slamy. Celé leto z nej potom otvormi sálal chlad do vedľajšej miestnosti, a tak nám slúžila ako chladnička. Ako deti sme tam často hrávali na schovávačku. V 60. rokoch otec objekt odkúpil a neskôr sme začali stavať dom, v ktorom sa teraz zhovárame.

Z Rusoviec ste sa však na istý čas vytratili...

Nevytratil, bolo to len také malé odbočenie. Keď sme stavali dom, bývali sme na v Petržalke. Každú voľnú chvíľu a víkendy sme však trávali v Rusovciach. Stavali sme v tých časoch ako všetci – svojpomocne. V mnohých odborných veciach mi pomáhal otec. Obaja synovia už vyrastali v tomto dome. Čo ma teší ešte viac, veľa času tu s nami teraz trávi aj môj vnuk.

Vaše spomienky na detstvo a mladosť však nie sú len veselé.

Áno, ide o môjho otecka. Znenazdajky ho na sklonku pohnutého roka 1948 odviedli žandári a celé štyri roky sme o ňom nič nevedeli. Mamička sa usilovala vypátrať nejaké informácie. Žiaľ, bezvýsledne. Až po štyroch rokoch prišiel od neho list. Dozvedeli sme sa, že je v ruskom gulagu na Sibíri. Keď odchádzal, bol to vyše 100-kilový chlap, po návrate mal 56 kilogramov. Až po rokoch sme sa čiastočne dozvedeli, ako sa to stalo. Otca zobrali večer v Rusovciach, ráno bol vo Viedni, neskôr v Baden Badene a odtiaľ putoval do Užhorodu, kde dostal 25 rokov. Štyri týždne po tom už bol na Sibíri. V krutých podmienkach „prežil“ dlhých osem rokov.

Dozvedeli ste sa, prečo ho skutočne odviedli?

Pravý dôvod doteraz neviem. Nepomohol ani Ústav pamäti národa, podľa ktorého bol otecko do roku 1982 vedený ako politický väzeň. Jeho spis skartovali. Otca po revolúcii re habilitovali v roku 1993. Toho sa, žiaľ, už nedožil.

Čo robil váš otec po príchode z gulagu?

Zo Sibíre prišiel otecko s bohatými stavebnými skúsenosťami a hneď po príchode sa pustil do práce. Nie je takmer žiadne miesto v Rusovciach, ktorého by sa nedotkli jeho ruky. V tzv. Akciách Z vzniklo pod jeho vedením mnoho miestnych stavieb. Na sklonku života mu bolo dožičené si trochu užívať. Keď mal 82 rokov, začal cestovať. Jeho syn a nevesta totiž bývali v USA. Po roku 1982 teda trávil zimu na Floride a leto v Rusovciach. Celý život ste pracovali ako zubný technik. Tento rok ste úspešne ukončili aj magisterské štúdium v tomto odbore. Človek pri tom omladol. Zažili sme presne to, čo mladí študenti. Robili sme si ťaháky, vypracúvali odpovede. Potvrdilo sa mi, že študovať sa dá naozaj v každom veku. To, čo mi nebolo dožičené v riadnom čase, som zavŕšil teraz.

Povedzme pár slov aj o vašej manželke, je rodáčka z Rusoviec?

Mária pochádza z bratislavského Starého Mesta. Najprv pracovala ako detská sestra. Neskôr dokončila vysokú školu a pracovala na sociálnom odbore v Starom Meste. Hoci je teraz na dôchodku, pôsobív sociálnej komisii a aktívne
sa zapája do diania v Rusovciach.

Máte dvoch synov, vydali sa vo vašich šľapajach?

Starší Roman sa zaoberá IT technológiami, má vlastnú súkromnú firmu, býva s rodinkou v Petržalke. Paradoxne, zubárčine sa venuje jeho manželka, má ordináciu spolu s naším mladším Michalom, ktorý sa vydal v mojich šľapajach. Býva v Rusovciach a je čerstvým ženáčom. Rusovce sú jeho srdcovou záležitosťou. Podieľal sa na oprave Rímskeho parčíka, či rekonštrukcii lavičiek v parku. Veľmi aktívne sa zapája do života obce. Je zástupcom starostu. Pri mojej návšteve ste ma vítali s najmladším z Tulekovcov. Dvojročný Jakubko je náš zatiaľ jediný vnúčik, ktorého si teraz s manželkou do sýtosti užívame. Dávame mu to, čo sme v uponáhľanom živote akosi nestihli dať svojim synom. Ale reťaz života sa opakuje, pretože naši synovia strávili nádherné detstvo u svojej babičky a starej mamy...

Vráťme sa na koniec nášho rozhovoru ešte raz k samotným Rusovciam. Ako sa menia za posledné roky?

Výrazne. Vytráca sa rodinný charakter obce. Ľudia žijú vo väčšej anonymite. Uzatvárajú sa za svoje ploty. Kedysi bola dedina viac súdržná. Priniesla to však doba. Ľudia nemajú na nič čas. Ani na seba a to je smutné.

Čo by ste v Rusovciach zmenili?

Kedysi sa dalo v parku kaštieľa člnkovať. Dnes to nie je možné, lebo koryto kanála je znečistené. Pamätám si, keď bol parčík ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia našou pýchou. Dnes chátra spolu s kaštieľom, o ktorý sa vláda akosi nestará. Chýbajú mi tu aj cyklocesty. Mám taký zvláštny pocit: Keby som chcel dvojročnému vnúčikovi Jakubkovi ukázať miesta, ktoré som ako dieťa poznal naspamäť, mohol by som dostať pokutu. Tam, kde sme sa chodievali ako chlapci naháňať, je teraz chránená oblasť. Aj napriek tomu majú pre mňa Rusovce v mojom srdci nezastupiteľné miesto.

Za príjemný rozhovor ďakuje
Beata Vrzgulová