MUDr. Štefan Adamík – obvodný všeobecný lekár z Rusoviec, ktorému titulovanie osobnosť určite patrí. Svojou prácou prispel k rozvoju zdravotníckych služieb v Afrike. Pred nedávnom mu vyšla knižka Za Zambezi je Zambia – Spomienky lekára na Afriku, kde opisuje svoje bohaté zážitky.  Aj to nás viedlo k tomu, aby sme si zaspomínali, a to nielen na Afriku, ale najmä na Rusovce.
Pri príležitosti 800. výročia 1. písomnej zmienky ste dostali ocenenie za spoločenský prínos pre Rusovce. Stáli ste pri zrode rusovského zdravotníctva, môžete nám povedať niečo o tomto období?
Bol som prvým stabilným lekárom v tejto lokalite, ktorá v tom čase bola pohraničným pásmom, každý, kto tu  nemal trvalý pobyt, potreboval povolenie vstupu. Patrili sme pod Bratislavu – vidiek. Zrod a rozvoj moderného zdravotníctva tu v Rusovciach bol o tento fakt  komplikovanejší. Pre lekárov nebolo atraktívne takéto prostredie, vydržali tu pár týždňov a potom odišli. Mňa oslovila kolegyňa MUDr. Suchárová, ktorá tu robila predo mnou asi najdlhšie – trištvrte roka,  potrebovala náhradu a povedala mi: „Zober obvod, odchádzam do Karlových Varov.“ Nastúpil som na stredisko 1. 5. 1958  a dostal tu aj byt. S prestávkami, keď som pracoval v Zambii a Líbyi, som pôsobil ako lekár v Rusovciach do roku 2000.

V tom čase boli na stredisku dve sestry: obvodná sestra Medovčíková a pôrodná asistentka  z Čunova i Rozália Derkosicová. Problém bol získať aj pediatra, na obvod chodila len raz do týždňa  detská lekárka  Dr. Antošová a takisto tu pôsobila MUDr. Otlíková, školská lekárka. Obvod sa skladal z Rusoviec, Jaroviec a Čunova a všetky inštitúcie a podniky, ktoré tu pôsobili, patrili k nám na stredisko – štátne majetky, štátne lesy, JRD a SĽUK.
Keďže sme nemali pediatra, staral som sa aj o deti, mal som nepretržitú pohotovosť – od rána do noci – robil som aj drobné chirurgické zákroky, takisto pôrody. Nemal som sanitku, cez deň som chodil na bicykli alebo autobusom. Raz do týždňa som ordinoval v Jarovciach a Čunove. Takisto som sa staral aj o výdaj liekov, nakoľko obvod nemal lekáreň. Problém sme mali aj so sestričkami. Sestrička Medovčíková mi zomrela v ambulancii. Zháňal som ďalšie sestričky, jedna dokonca ušla, nič nepovedala, len sa zbalila a odišla. Najstabilnejšie tu pracovali sestričky Terézia Mihálková a potom Sáková. V roku 1963 nastúpila sestrička Mária Pešková, ktorá na stredisku nepretržito pracovala do roku 2003, zostala teda verná Rusovciam a žije medzi nami. Bola veľmi obľúbená, všetci ju volali naša Marienka, každému vyšla v ústrety. Ako prvá odborná lekárka prišla MUDr. Krempašská, ktorá tu doteraz pracuje. Neskôr natrvalo prišla zubná lekárka MUDr. Kytová. Súčasné zdravotné stredisko postavili v akcii Z počas môjho pôsobenia v Afrike, keď ma zastupovala MUDr. Anna Fajtová.

Aké bolo budovanie zdravotníctva v našom obvode v tom čase?
Neodlišovalo sa od budovania zdravotníctva inde na Slovensku. Peňazí bolo málo a nemali sme ani sanitku, kým nám v  až v r. 1953 dali starú sanitku, ktorá viac nefungovala ako fungovala. Z  medicínskeho hľadiska bola práca zaujímavá, občania týchto troch obcí sa pozitívne stavali ku všetkému, čo sa dialo v rámci zdravotníctva, neboli žiadne problémy, ani jazyková bariéra, napriek tomu, že sa hovorilo po maďarsky, slovensky a nemecky. Dobrú spoluprácu som mal aj s organizáciou Červeného kríža, vyškolil som si aj dobrovoľné zdravotné sestry, ktoré pomáhali pri rôznych akciách. Cítil som ochotu a pomoc spoluobčanov pri budovaní zdravotného strediska v Rusovciach.

Ako ste sa dostali doAfriky?
Začiatkom 70. rokov minulého storočia vyzvala Svetová zdravotnícka organizácia členské štáty, aby pripravovali lekárov na pomoc v rozvojových krajinách. Prihlásil som sa, pozvali ma na „doškolovák“ pre tropické choroby v Prahe, tam som absolvoval trojmesačný kurz spojený s odborným a jazykovým školením. Čakal som, kam ma zaradia, koncom roka 1967 som dostal telegram, kde mi ponúkali Afganistan. Ale v tom čase bola manželka so SĽUK-om v Spojených štátoch, tak som to odmietol. Koncom toho istého roka mi prišla ponuka ísť do Zambie. Afriku som poznal podľa starého koloniálneho rozdelenia, zistil som si, že ide o bývalú severnú Rodéziu, ktorá sa premenovala na Zambiu. Do Zambie som odišiel začiatkom apríla 1968 počas Pražskej jari a neskôr prišla za mnou manželka so synom.

Boli ste prvým lekárom – Slovákom, ktorý sa dostal práve do tých končín, kde sa pred viac ako sto rokmi (r. 1886) prebýjal slávny český cestovateľ a lekár Dr. Emil Holub, prezraďte nám pár spomienok...
V Zambii som pracoval takmer 4 roky, poslali ma do terénu hlboko do buša, kde pred sto rokmi kmeň Mašukulumbovia prepadol Dr. Holuba, ktorý sa pokúšal prebádať územia na sever od rieky Zambezi a dostať sa až do Konga –  jeho spolupracovníka zavraždili, ostatní s ťažkosťami unikli. Ja som o 100 rokov neskôr pôsobil tiež v tomto kmeni, samozrejme, domorodci už boli iní ľudia, už ma neprepadli, práve naopak, správali sa úctivo a boli povďační za poskytovanú pomoc. No podmienky vybavenia zdravotníctva tu boli mizerné. O tom je aj kniha Za Zambezi je Zambia, kde som popísal celkový pohľad na krajinu. Snažil som sa pochopiť mojich pacientov, lebo bez rešpektovania ich spôsobu života tam akýkoľvek lekár zlyhá.
Spomienok a príhod veselých aj smutných je veľa. Spomínam si na anemickú pacientku, vykrvácanú po pôrode – podali sme jej transfúziu..., odišiel som domov, býval som blízko pri nemocnici s tým, že o hodinu prídem. Na moje prekvapenie pacientka tam nebola, na stojane visela poloprázdna konzerva... zrazu sa objavil jej manžel, ktorý sa pýtal, kto je darcom krvi... Mali sme v nemocnici študentov, jeden z nich bol darca... Keď sa spomínaný manžel dozvedel, že mužská krv koluje v tele manželky, povedal: „To nemôže byť, pretože  by si ju darca podmanil, a preto som vytrhol infúziu.“ Pre domorodcov bola každá choroba pomsta zlých duchov. Nechápali, že choroba môže byt spôsobená parazitom, ktorého nie je vidieť voľným okom. Museli sme kľučkovať a zvoliť správne slová, aby sme zabezpečili správnu liečbu.
Zmenu som videl po rokoch, najmä v nemocnici, do ktorej som nastúpil – tú postavili 10 rokov pred mojím príchodom, ale žiadneho lekára tam nemali. Viedol ju zdravotnícky pracovník. Celú nemocnicu som musel od gruntu vybieliť, dezinfikovať a zaviesť systém, na aký neboli zvyknutí (napríklad pri výmene ihly sa striekačka opláchla len pod vodovodom). Bolo potrebné školiť personál od základu. Nemal som ani jednu osobu, čo by mala vyššie zdravotnícke vzdelanie. Všetky nemocnice pracovali takto – nemali kvalifikovaný personál. Školil som a prijímal ďalších pracovníkov zo študentov z miestnej školy, ktorí boli ochotní sa niečo naučiť.  Spomínam si na úsmevný príbeh jednej pacientky, prvorodičky – bola z viacpočetného manželstva, tri staršie manželove ženy jej sypali na brucho bylinky, keď som vošiel, vybehli von. Prezliekli sme ju dali do čistého, pospala si a začal sa pôrod. Na druhý deň klopal na mojej kancelárii asi 130 kg pán a predstavil sa ako madzima. Prišiel sa opýtať, prečo mu manželka nechcela porodiť syna. Vysvetlil som mu, že to nie je pravda, že nechcela, ale nevládala... Muž mi bol vďačný za objasnenie, stali sme sa priatelia. Hovoril mi, že je najbohatší v okolí v ich pomeroch – mal 6 žien. Vždy sa u mňa zastavil, pozval nás na farmu. Ľudia v Zambii, aj keď boli primitívni a nevzdelaní, dali si poradiť, boli ochotní spolupracovať a vedeli podať pomocnú ruku.

Spomienok bolo veľa a čas na návšteve u Adamíkovcov utekal rýchlo ako voda. Dobrá káva pani Adamíkovej, bývalej členky SĽUK-u premieňala rozprávanie na príjemné chvíle.  Hodinky sa posúvali a mne zostali ešte ďalšie otázky. Ale aj chuť čítať knihu spomienok, ktorá je nielen o exotickom prostredí, ale o obrovskej chuti pomáhať. O vzácnej ľudskosti, ktorú aj dnes pán doktor Adamík v sebe má.

Aké máte životné krédo – čo by ste odkázali našim čitateľom?
Treba si nájsť v živote to, čomu sa chcete venovať, pretože dnes je možnosť získať si rôzne informácie o svojom záujme a treba to maximálne využiť.  Želám najmä mládeži, aby viac čítala, a nedala sa ovládať konzumným spôsobom života.
Našim Rusovciam želám, aby mali čoraz lepšie a odbornejšie zdravotnícke služby. Teší ma, že dnes tu pôsobia aj chirurg, gynekologička, pediater, dve zubné lekárky. Samotnej obci, i keď to nespadá len do jej kompetencie, želám, aby sa konečne niečo robilo s kaštieľom a parkom. Rusovciam želám kompletné zveľadenie.

(Kniha je dostupná v PNS pri pošte v Rusovciach.)